Text: FILIÁLNA TERAPIA očami mamy, účastníčky

Prečo si sa na filiálnu terapiu prihlásila?

Pozrela som si, o čom filiálna terapia je, a chcela som pochopiť, ako sa dá hra využiť na spracovanie detských emócií. Bol to pre mňa neprebádaný terén. Zároveň je o mne dobré vedieť, že som veľmi demokraticky a liberálne nastavený človek a sloboda dieťaťa je pre mňa zásadná hodnota. Práve tu som však tápala – ako tú slobodu uchopiť v praxi tak, aby ju dieťa cítilo, a zároveň aby sme mali jasné pravidlá spolupráce a nebolo to celé len neriadené lietanie bez hraníc.

Dieťa začalo viac vzdorovať, objavovali sa nekontrolované hysterické plače a ja som sa v tých chvíľach cítila stratená. Išla som do toho s cieľom nájsť spôsoby, ako mu pomôcť zvládať toto citlivé obdobie bez neustáleho zakazovania, „nonono“, a už vôbec bez kriku. Nekontrolovaný krik na deti neuznávam – viem, že nefunguje a nemá želaný efekt.

Hovorila som si, že je ešte malý, že mám čas. Dnes už viem, že keby som tieto informácie mala pokojne aj o rok skôr, bolo by to veľké plus. Má dva roky.

Čo ti kurz dal?

Pomohlo mi to upevniť môj demokratický prístup k výchove a hlavne mu dať jasný rámec. Chcem, aby z neho vyrástol zodpovedný človek s veľkou mierou sebalásky a sebakontroly, čo najmenej závislý – ideálne úplne nezávislý – od hodnotenia iných. Chcem, aby sa vedel rozhodovať a aby chápal dôsledky svojich rozhodnutí. Aby bol spokojný a vnútorne stabilný.

Toto všetko sú veci, ktoré úzko súvisia s nastavením v hlave. A to zasa veľmi súvisí s tým, ako sa k sebe správame každý deň a ako sa k nám správali, keď sme boli deti. To, čo nám rodičia opakovane hovoria, sa do nás zapisuje natrvalo a často podľa toho konáme, reagujeme a rozhodujeme sa. Vnímala som to ako obrovskú zodpovednosť – a zároveň ako niečo, čím sa dá dieťa aj úplne zbytočne poškodiť.

Dalo mi to istotu, že dnes už viem, čo s ním robím:

1. Emócie nechcem zastavovať, ale spracovať.
   Nechcem ich potláčať, chcem mu pomôcť ich zvládať. Ak sa má naučiť regulovať emócie, musím mu to ukázať. V náročných situáciách dnes viem, že to ustojím. Viem, čo sa mu pravdepodobne deje v hlave, rozumiem mu viac. Neustále si kladiem otázku, čo skutočne potrebuje a čo ho vnútorne trápi. Už to nezľahčujem. Viem, že aj na pohľad banálne a absurdné situácie vyvolávajú skutočné, silné emócie. Dieťa nevie, že „o chvíľu to prejde“.
2. Keď cíti zúfalstvo, hnev či frustráciu, je to preň omnoho intenzívnejšie než pre dospelého. Je to emocionálny kolotoč počas celého dňa. Pre mňa bolo veľmi posilňujúce zamerať sa na emócie a na to, čo je za nimi. Ak je hnev zástupná emócia, snažím sa zistiť, čo ho sklamalo, vystrašilo alebo frustrovalo, a tieto emócie mu pomenovať. Áno, trvá to dlhšie než povedať „čo zasa reveš“, ale vždy si pripomínam, že v tej chvíli je najdôležitejšie dieťa a to, čo prežíva.
3. Pevnosť, zásadovosť a konzistentnosť v pravidlách.
   Toto bola pre mňa zásadná zmena. Predtým som nevedela, ako pravidlá nastaviť, ako na nich trvať a ako zvládnuť odpor, ktorý nevyhnutne príde. Dnes viem, že odpor je normálny. Plač je normálna reakcia. A som na to pripravená.
4. Neuhýbam ani pri plači. Nemusím byť prísna ani kričať, ale keď niečo poviem, platí to. Má veľa slobody a vie, čo smie a za akých okolností. Očakávam krútenie sa, skúšanie hraníc, plač – to však neznamená, že pravidlá nebudú akceptované.
5. Veľmi oslobodzujúce bolo zistenie, že táto pevnosť dieťaťu prospieva. Keď vidí, že rodič neuhne, že hranice sú jasné a stabilné, necíti chaos. Postupne lepšie chápe pravidlá aj ich predvídateľnosť. A keďže pravidlá bude stretávať celý život, časom pochopí, že dohoda je lepšia než boj. A presne to chceme – spolupracujúce dieťa. Čím skôr sa to naučí, tým lepšie. S vekom ho môžeme viac zapájať do tvorby pravidiel, do výberu, do zmien – aby vedelo, že má hlas a môže sa ozvať.
6. Zreálnenie očakávaní.
   Prehnané očakávania sú cesta do pekla. Je kľúčové vedieť, v akom vývinovom štádiu dieťa je a čo je schopné nielen urobiť, ale aj pochopiť. Často očakávame racionalitu príliš skoro. Chceme, aby „už poslúchalo“, aby „pochopilo“, hoci na to ešte nemá kapacitu.
7. Chcieť od ročného dieťaťa ospravedlnenie je nezmysel. Dvojročnému vysvetľovať, že nemá chodiť v topánkach po kuchyni, lebo tam bude blato, je zbytočné – ale dokáže pochopiť, že topánky zostávajú na chodbe. Keď opakujeme, čo smie, mozog to prijíma lepšie než nekonečné zákazy. To mi umožnilo výrazne znížiť množstvo „nie“.
8. Spôsob komunikácie.
   Uvedomila som si, ako veľmi deti zahlcujeme otázkami. Očakávame okamžité odpovede, nenecháme im čas. Dnes viem, ako komentovať deň, pomenúvať činnosti a emócie, utvrdzovať ho v tom, čo cíti – bez hodnotenia, bez posudzovania, bez vlastných projekcií.
9. Máme chvíle komentovania, chvíle vysvetľovania, učenia sa nových slov. Nemám potrebu ho neustále vypočúvať, inštruovať, opravovať alebo mu pomáhať, keď o to nestojí.
10. Hra ako terapia.
    Dôležité zistenie bolo, že ako rodič môžem byť dieťaťu terapeutom. Ak sa s ním hrám určitým spôsobom a dám mu priestor spracovať zážitky hrou, veľmi mu to pomáha. My dospelí sa potrebujeme vyrozprávať, deti sa potrebujú vyhrať. Voľná hra, rolové hry, kreatívne aj agresívne hry dnes vnímam úplne inak. Bola som veľmi proti zbraniam v herni – dnes už chápem, prečo tam majú svoje miesto, a viem, ako vytvoriť bezpečný priestor na uvoľnenie emócií.

Čo si sa dozvedela o sebe?

Že dokážem byť veľmi trpezlivá a nebrať veci osobne. Keď viem, že niečo príde, som na to pripravená a reagujem pokojnejšie. Viem, že krikom nič nevyriešim. Mojou úlohou je to ustáť, zostať pokojná, silná a sprevádzať. Naučila som sa povedať „nie“ a zároveň hľadať cesty, ako veci fungujú pre obe strany.

O dieťati?

Že je úplne normálne, že sa správa tak, ako sa správa. Mojou úlohou nie je ho zastavovať – okrem situácií, ktoré ohrozujú život alebo majetok. Deti nie sú malí dospelí. Ich chápanie sveta je úplne inde. Sú neistí, nevedia, čo ich čaká, a preto im pomáha predvídateľnosť. Nie som zástankyňou tvrdých režimov, ale dnes viem, že istá štruktúra im dáva bezpečie.

Fascinujúce pre mňa bolo zistenie, že skutočne racionálne uvažovanie prichádza až okolo 10–12 rokov. Emócie prežívajú oveľa intenzívnejšie. Aj keď sa nám zdajú absurdné, sú pre nich skutočné. Sú pomalšie, sústredia sa na jednu vec, často nás „nepočujú“. Nevedia reagovať adekvátne – a to je v poriadku. Naučia sa to.

O vzťahoch?

Že menej hovoriť, menej radiť, menej hodnotiť je často viac. Niekedy netreba riešiť problém, stačí pochopenie, súcit, spolupatričnosť.

‍

Tieto princípy by sa mali učiť už na základnej škole a rozvíjať aj na strednej. Nie sme pripravení na silné emócie, na vzťahy ani na rodičovstvo. Filiálna terapia je najmä o pochopení – o tom, ako reagovať tak, aby to druhému pomohlo. Keby existoval školský predmet o zvládaní emócií a vzťahov, žilo by sa nám všetkým ľahšie.

‍