Autorka článku: Iveta Tanoczká Celý článok čítajte TU. V tomto článku sa ďalej dočítate: čo je adaptácia a ako by mala vyzerať; ako trojročné dieťa spracúva stres a úzkosť; čo je mníchovský model adaptácie; prečo adaptáciu podstupovať, aj keď je pre dieťa zdrojom stresu; ako zistiť, že adaptácia nepostupuje, a čo v takom prípade robiť.
.jpg)
Paulínina triapolročná dcéra Nela zatiaľ v škôlke odmieta jesť a chodiť na toaletu. Do materskej školy nastúpila na začiatku septembra. „Po večeroch plače, že tam nechce chodiť. Keď po ňu prídem, pýta sa ma, čo sme s mladším synom robili doma, kým ona bola v škôlke. Neviem, čo jej mám na to odpovedať,“ hovorí.
Paulína, podobne ako iní rodičia čerstvých škôlkarov, si nie je istá, ako má vyzerať úspešná adaptácia dieťaťa na pobyt v materskej škole a aké postupy môžu rodičia i škôlky využívať, aby si dieťa lepšie zvyklo.
Úspešná adaptácia dieťaťa po nástupe do materskej školy je kľúčová pre jeho ďalší vývin, duševné zdravie i schopnosť učiť sa a napredovať. Napriek tomu u nás priebeh procesu nešpecifikuje žiadny zákon ani predpis. Adaptácia je len okrajovo spomenutá vo Vyhláške o materskej škole a v dokumente Manuál – Predprimárne vzdelávanie.
Psychológovia a psychologičky tvrdia, že dieťa si na škôlku najlepšie a najrýchlejšie privykne, ak učitelia pri adaptácii využívajú takzvaný mníchovský model, pri ktorom do celého procesu výraznou mierou zapájajú aj rodičov. „Vnímam však, že materské školy a ich zamestnanci v našich podmienkach nie sú na takýto model uspôsobení a zmeny nie je reálne implementovať individuálne,“ hovorí psychologička Jana Zemandl.
Podľa nej je potrebné urobiť systémové zmeny v súlade s odbornými poznatkami v oblasti podpory zdravého vývinu dieťaťa. Zároveň rodičom ponúka konkrétne rady, ako dieťaťu uľahčiť zvykanie si na škôlku.
[ Novinka: Odoberajte newsletter Víkend bez politiky. Výber čítania (a počúvania) z článkov Denníka N uplynulého týždňa, posielame každú sobotu ráno. Aktivujte kliknutím. ]
V tomto článku sa ďalej dočítate:
Paulína sa snažila pre svoju dcéru vybrať čo najlepšiu škôlku a citlivo ju pripraviť na nástup do kolektívu. Nelke sa napriek tomu v škôlke zatiaľ nepáči.
„Hovorí, že sa s ňou deti nechcú hrať. Učiteľky mi zas vraveli, že sa hráva s inými deťmi, chvália ju, že je statočná a sebestačná. Som z toho dosť zmätená a najradšej by som si ju odtiaľ vzala domov,“ opisuje prvé dni dcéry v súkromnej škôlke. Zatiaľ čo cez prázdniny sa ona i Nelka na nástup do materskej školy tešili, teraz si Paulína kladie otázku, či pre dcéru vybrala správne zariadenie a ako má jej reakcie vyhodnotiť.
„Nástup do škôlky nie je len obyčajný krok cez bránu,“ hovorí psychologička a spoluautorka knihy Psychológia pre milujúcich rodičov Jana Zemandl. „Pre trojročné dieťa je to vstup do úplne nového sveta. Prvýkrát sa ocitá medzi cudzími ľuďmi, pravidlami, ruchom a vôňami a navyše bez rodiča, ktorý bol doteraz jeho istotou.“
Psychologička zdôrazňuje, že prechod z domáceho prostredia do prostredia materskej školy je záťažou pre telo aj myseľ dieťaťa. „Hladina stresového hormónu kortizolu u dieťaťa v tomto období stúpa a najvýraznejšie sa dvíha vo chvíli lúčenia s rodičom. Zvýšené hodnoty môžu pretrvávať týždne až mesiace.“
Dieťa prežíva v neznámom prostredí rovnaké pocity ako dospelý v prvých dňoch v novej práci. Na vyrovnávanie sa so stresom, strachom alebo s úzkosťou má však troj- či štvorročné dieťa značne obmedzené možnosti. „Oblasť čelového laloku mozgu, teda prefrontálna kôra, ktorá je zodpovedná za racionálne uvažovanie, sebaovládanie a reguláciu emócií, je u trojročných detí ešte len v ranom štádiu vývoja. Znamená to, že dieťa v tomto veku ešte nedokáže vedome kontrolovať svoje impulzy, potlačiť strach či logicky pochopiť a spracovať zložité situácie tak ako dospelý človek,“ hovorí psychologička a dodáva, že malé deti potrebujú pri zvládaní intenzívnych emócií pomoc podporného dospelého, ktorý im poskytne istotu a usmernenie.
Daša Harišová je mamou dvoch škôlkariek. Jej mladšia dcéra Betka nastúpila do rovnakej štátnej materskej školy, do ktorej chodí aj staršia Hanka. „V našej škôlke umožňujú postupnú adaptáciu. Prvý týždeň sme chodili len na dve hodiny. Čas, ktorý Betka strávi v triede, postupne predlžujeme,“ opisuje.
Pri druhej dcére je úzkostlivejšia ako pri staršej. „Betka je citlivejšia ako Hanka. Ešte veľmi nerozpráva a nástup do škôlky bol pre ňu viditeľne náročný, nie je zvyknutá byť bezo mňa. V týchto dňoch je podráždená a po škôlke aj viditeľne unavená. Bojím sa o ňu, no verím, že si zvykne,“ hovorí. Učiteľky v škôlke podľa nej k deťom pristupujú citlivo, denný pobyt v triede predlžujú každému dieťaťu podľa jeho individuálnych potrieb.
Nie v každej škôlke využívajú rovnakú metódu. Šablóna alebo odporúčaný štandardizovaný postup pri adaptácii detí v materských školách u nás neexistuje. Jednotlivé škôlky majú obvykle vypracovaný vlastný adaptačný program. Je iba na riaditeľovi alebo riaditeľke, či v ňom určí postupnú adaptáciu alebo celodenný pobyt detí v škôlke počas adaptačného obdobia a či vypracované postupy učiteľky aj realizujú v praxi.
„Vyhláška a ani manuál pre predprimárne vzdelávanie veľmi nerozpracúvajú a ani nejako bližšie nedefinujú, ktoré deti majú riziko sťaženej adaptácie a ako má personál škôlky vedieť, na ktoré deti sa má pripraviť,“ konštatuje Simona Šimková, riaditeľka Súkromného špecializovaného centra poradenstva a prevencie pre deti do siedmeho roku v Košiciach v prednáške zverejnenej na stránke Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.
V manuáli pre materské školy sa píše, že riaditeľ materskej školy môže pre konkrétne dieťa pri prijatí do zariadenia určiť adaptačný alebo diagnostický pobyt. „Adaptačný pobyt sa vzťahuje najmä na deti, ktoré nemajú diagnostikou v zariadení poradenstva a prevencie určené ŠVVP (špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby – pozn. red.), u ktorých je predpoklad, že by mohli mať problémy pri adaptácii na podmienky predprimárneho vzdelávania, ktoré sú odlišné, než na aké sú zvyknuté z domova,“ píše sa v dokumente.
Manuál neurčuje, o ktoré deti ide, ani to, ako by to mal riaditeľ zistiť. V dokumente sa tiež uvádza, že predpokladom úspešného zvládnutia adaptačného pobytu je spolupráca zákonných zástupcov s pedagogickými zamestnancami a s odbornými zamestnancami materskej školy. Neukladá však žiadne povinnosti a neponúka ani konkrétne návody a odporúčania.
Princípy správnej praxe v procese adaptácie nešpecifikuje nielen naša, ale ani česká legislatíva či oficiálne materiály určené pre materské školy. Poukázala na to detská psychologička Hana Sokolová a špeciálna pedagogička Alena Pokorná, ktoré o téme napísali knihu Adaptace dítěte v mateřské škole. Píšu v nej nielen o dôležitosti dobre zvládnutého adaptačného procesu, ale uvádzajú aj skúsenosti z vlastnej praxe, ako možno adaptáciu čo najvhodnejšie realizovať.
Podľa psychologičky Sokolovej a špeciálnej pedagogičky Pokornej môže proces adaptácie správne prebehnúť len vtedy, ak sa počas neho v dieťati podarí vybudovať dôveru v učiteľov a pocit bezpečia v materskej škole.
„Pocit bezpečia nemožno vynútiť slovami. Trojročné dieťa ešte nerozumie racionálnym uisteniam typu ,nemusíš sa báť, tu ti bude dobre‘, reaguje najmä na emocionálne signály okolia,“ hovorí psychologička Jana Zemandl. „To, či sa v škôlke cíti bezpečne, závisí predovšetkým od emočného naladenia a postoja rodiča a učiteľky, ale aj od predchádzajúcich skúseností dieťaťa s odlúčením, jeho temperamentu a konzistentnosti prostredia.“
Podľa psychologičky sa malé deti pri budovaní dôvery v cudzieho človeka a prostredie spoliehajú na takzvané sociálne referencovanie. „V neznámej situácii sledujú reakcie rodiča, aby pochopili, či je prostredie bezpečné alebo nie. Ak vidia, že rodič je pokojný, usmieva sa na učiteľku, dôveruje jej a sám sa v škôlke cíti príjemne, dieťa dostáva neverbálny signál, že je v triede bezpečne a mama alebo otec schvaľujú, čo sa deje,“ vysvetľuje psychologička.
Na to, aby dieťa mohlo u mamy alebo otca vypozorovať pozitívne emócie voči škôlke, musí mať rodič možnosť stráviť s dieťaťom v škôlke určitý čas. Hana Sokolová a Alena Pokorná tvrdia, že dieťa si na škôlku najlepšie a najrýchlejšie privykne, ak učitelia pri adaptácii vyžívajú takzvaný mníchovský model.
„Tento model umožňuje rodičom stráviť prvé dni adaptačného procesu spolu s dieťaťom v triede. Podľa teórie vzťahovej väzby sa pocit bezpečia u dieťaťa rozvíja prostredníctvom stabilného blízkeho vzťahu,“ vysvetľuje Jana Zemandl. „Ak dieťa dôveruje svojmu rodičovi, môže si v jeho prítomnosti postupne dovoliť otvárať sa novému vzťahu s učiteľkou, ktorá sa tak môže stať dôležitou vzťahovou osobou v prostredí škôlky.“
Mníchovský a aj podobný berlínsky model využívajú mnohé škôlky v Nemecku a aj niektoré zariadenia v Česku. Z psychologického hľadiska sa podľa Jany Zemandl javia tieto spôsoby adaptácie dieťaťa na pobyt v materskej škole ako ideálne. „Vnímam však, že materské školy a ich zamestnanci v našich podmienkach nie sú na takýto model uspôsobení a zmeny nie je reálne implementovať individuálne. Preto je potrebné urobiť systémové zmeny v súlade s odbornými poznatkami v oblasti podpory zdravého vývinu dieťaťa,“ tvrdí psychologička.
Aj Janu, ktorá je matkou triapolročného Maťka, prekvapilo, ako ťažko jej syn znáša nástup do materskej školy. „Syn je vysoko sociálny a rok pred nástupom do škôlky na pár hodín denne navštevoval minikolektív detí, kde mali režim ako v škôlke. Vychovávame ho rešpektujúco, intenzívne sme ho na nástup do škôlky pripravovali a Maťko sa tešil,“ opisuje.
Prvý týždeň jej syn najmä ráno veľa plakával. V piatok doma neplakal, intenzívne smútok začal prejavovať až v škôlke. „Celý víkend sa ma v strese pýtal, či dnes nepôjde do škôlky. V pondelok plakal hneď po zobudení a len veľmi ťažko sme ho dokázali obliecť. Nakoniec proste išiel, nasilu a s plačom,“ opisuje Jana. „Viem, že si syn zvykne a že sa bude do škôlky časom aj tešiť, ale prečo musí mať každé ráno kŕče v žalúdku a plakať, keď sa to dá aj inak a inde vo svete to funguje? Prečo ma berú ako precitlivenú matku, keď sa ozvem, že sa mi systém u nás nezdá v poriadku?“
Tvrdí, že ak by dostala možnosť podporiť syna i učiteľky tým, že by bola prvé dni v škôlke so svojím dieťaťom, dokázala by si to zariadiť. Nemožnosť podieľať sa na adaptácii syna ju frustruje.
Mníchovský model adaptácie slovenské materské školy nevyužívajú.
Druhou najvhodnejšou možnosťou je podľa psychologičky Jany Zemandl postupná adaptácia bez prítomnosti rodiča v triede. Tento model už funguje v mnohých štátnych i súkromných škôlkach u nás. „Postupné predlžovanie času dieťaťa v škôlke bez rodiča má oproti celodennému nástupu výrazné výhody. Tento prístup znižuje záťaž a podporuje lepšie zvládanie odlúčenia,“ hovorí Jana Zemandl.
Ideálne podľa nej je, keď sa dĺžka pobytu flexibilne prispôsobuje reakciám dieťaťa. „Výskumy a príklady zo škandinávskych krajín či Nemecka potvrdzujú, že postupná adaptácia trvajúca niekoľko týždňov vedie k spokojnejším deťom aj rodičom a nakoniec k lepšiemu zapojeniu dieťaťa do kolektívu,“ hovorí.
V mnohých súkromných i štátnych škôlkach u nás deti od prvého dňa trávia v zariadení celý deň. Podľa psychologičky nemožno povedať, že je to zlé pre všetky deti. „Niektorým deťom pri nástupe do škôlky dokonca vyhovuje rýchlejší nábeh. V populácii trojročných však ide skôr o menšie percento, väčšine prospieva empatická a postupná adaptácia,“ hovorí odborníčka.
Pred zápisom dieťaťa do materskej školy by sa mal rodič podľa odborníčky vždy zaujímať o adaptačný program zariadenia aj o to, nakoľko ho učiteľky v praxi dodržiavajú, a dohodnúť si adaptačný plán pre svoje dieťa.
Psychologička Jana Zemandl odporúča rodičom sedem krokov, ktoré by mohli prispieť k lepšej a bezproblémovej adaptácii dieťaťa:
1. Pestujte pravidelnú a otvorenú komunikáciu s učiteľkami
„Rodič by si mal každý deň aspoň krátko pohovoriť s učiteľkou. Ráno jej môžete poskytnúť praktické informácie o dieťati, napríklad: Syn sa dnes v noci budil, môže byť unavenejší. Alebo: Veľmi sa teší na autíčko, ktoré tu včera videl.
Praktické detaily podľa odborníčky pomôžu učiteľke lepšie reagovať na dieťa v priebehu dňa. Popoludní by sa mal rodič učiteľky spýtať na priebeh dňa a na to, či dieťa plakalo a čo ho rozveselilo. „Ak napríklad učiteľka spomenie, že dieťa plakalo pri prezliekaní do pyžamka, rodič sa s ním môže skúsiť doma hrať na prezliekanie a pomôcť dieťaťu trénovaním činnosti formou hry. Výmena informácií medzi rodičom a učiteľkou je kľúčová na vytvorenie konzistentného prostredia.“
2. Budujte vzťah a dôveru s učiteľkami
„Deti cítia, či rodič učiteľke dôveruje alebo o nej pochybuje. Pozitívny vzťah s učiteľkou môžete cielene budovať aj úsmevom, poďakovaním, priateľským tónom,“ radí Jana Zemandl. Odporúča deti povzbudzovať, aby učiteľke doma nakreslili obrázok alebo vybrali fotku, ktorou ju obdarujú. „Pomáha aj používať mená učiteliek a hovoriť o nich pekné veci, napríklad: Pani učiteľka Marika ti dnes pomohla obliecť kabátik, to bolo milé, však?“
Prostredníctvom takýchto viet dieťa vníma, že rodič má učiteľku rád a verí jej.“
3. Poskytnite čo najviac informácií o dieťati
Učiteľkám by ste mali podľa Jany Zemandl odovzdať informácie o zvyklostiach dieťaťa, jeho obľúbených hrách, upokojujúcich predmetoch, stravovacích návykoch, alergiách, ale aj veciach a vnemoch, ktoré dieťa rozrušujú. „Ak škôlka nemá podrobný vstupný dotazník, rodič môže spísať učiteľke stručný návod na svoje dieťa,“ hovorí.
4. Spoločné riešenie problémov
„Ak nastanú ťažkosti, napríklad ak dieťa odmieta v škôlke spať alebo vôbec nechce jesť, rodič by mal aktívne komunikovať s personálom o možných riešeniach. Môžete navrhnúť, že dieťaťu dočasne prinesiete známu posteľnú plachtu alebo vankúšik z domu, aby dokázalo ľahšie zaspať,“ radí odborníčka. Ako vysvetľuje, keď dieťa vidí, že sa rodič a učiteľka spoločne snažia veci upraviť, môže sa cítiť v bezpečí v sieti dospelých, ktorí spolupracujú.
5. Zaujímajte sa o denný program a zapojte sa do života škôlky
Rodič by sa mal podľa Jany Zemandl intenzívne zaujímať o to, čo deti v škôlke robia, aké témy preberajú a aké pesničky sa učia. „Môže si od učiteľky vypýtať text obľúbenej riekanky alebo sa opýtať, akú knižku čítali. Doma môže s dieťaťom aktivity replikovať alebo ich aspoň spomenúť. Prepája tým svet škôlky s domovom a dieťa cíti, že rodič má záujem o jeho zážitky,“ hovorí. Odporúča, aby sa rodičia zúčastňovali adaptačných stretnutí, besiedok, dní otvorených dverí alebo spoločných tvorivých dielničiek.
6. Udržujte pozitívny prístup a dbajte na vzájomný rešpekt
Rodič by mal výhrady voči škôlke vždy riešiť taktne a mimo sluchu dieťaťa. „Ak sa vám zdá, že učiteľka niečo zanedbala, nemali by ste pred dieťaťom povedať: Tá učiteľka to pokašľala. Takéto vyjadrenia narúšajú autoritu učiteľky v očiach dieťaťa a sťažujú adaptáciu. Problémy treba konštruktívne riešiť s učiteľkou alebo riaditeľkou a pre dieťa navonok zachovať posolstvo, že pani učiteľky sú fajn a spolu s rodičom sa starajú o to, aby bolo dieťaťu dobre,“ vysvetľuje psychologička.
7. Nikdy od dieťaťa neodchádzajte tajne
Lúčenie dieťaťu neuľahčíte tichým útekom poza jeho chrbát. „Dieťa vo veku troch rokov síce ešte celkom nechápe koncept sľubov a zrady tak ako dospelý, no veľmi dobre vníma emocionálnu odozvu. Keď rodiča zrazu niet, dieťa prežíva stratu kontroly a zvýšenú úzkosť. Môže nadobudnúť pocit, že ak sa mama či otec vyparili, keď som sa nepozeralo, nabudúce by ju/jeho malo strážiť ešte úzkostlivejšie ako doposiaľ,“ vysvetľuje Jana Zemandl.
Rodič by sa mal s dieťaťom podľa odborníčky pri odchode vždy rozlúčiť a uistiť ho, že sa po neho vráti. „Krátka, láskavá rozlúčka s uistením posilňuje v dieťati pocit, že rodič je dôveryhodný a dieťa sa nemusí báť, že nečakane zmizne. Dieťa potom síce smúti, ale necíti sa podvedené.“
Odchod bez rozlúčky podľa psychologičky možno dočasne zníži plač v momente odchodu, no zhoršuje celkovú separačnú úzkosť. „Dôvera je základ adaptácie. Ak ju narušíte, dieťa sa bude adaptovať ťažšie a môže to negatívne ovplyvniť váš vzájomný vzťah.“
Adaptácia je pre dieťa stresujúca, no zďaleka nie je samoúčelná a neslúži len na to, aby si dieťa navyklo byť bez rodiča, ktorý zatiaľ môže chodiť do práce.
„V období okolo troch až piatich rokov deti začínajú intenzívne rozvíjať svoje sociálne zručnosti. Kontakt s rovesníkmi im poskytuje jedinečné skúsenosti, ktoré v rodinnom prostredí zvyčajne nevznikajú v takej miere,“ vysvetľuje Jana Zemandl.
Psychologička zdôrazňuje, že pozitívne rovesnícke interakcie v ranom detstve podľa výskumov podporujú rozvoj empatie, kooperácie a schopnosť riešenia problémov do budúcna. „Deti, ktoré sa naučia hrať a spolupracovať s inými, majú neskôr ľahší nástup do školy a lepšie vzťahy so spolužiakmi. V škôlke sa učia riešiť konflikty, vyjednávať, rozvíjajú si verbálnu i neverbálnu komunikáciu, privyknú si učiť sa od rovesníkov, pestujú spolupatričnosť, posilňujú emočnú stabilitu, sebadôveru i kognitívny rozvoj,“ vymenúva.
Dieťa však dokáže čerpať benefity z pobytu v škôlke len vtedy, ak je úspešne zadaptované. Ak sa neadaptuje správne, pobyt v materskej škole je preň stresujúci, čo sa prejavuje emočnou nepohodou i oslabeným fyzickým zdravím. Autorky knihy Adaptace dítěte v mateřské škole napríklad uvádzajú, že zle zadaptované dieťa je podľa výskumov až štyrikrát častejšie choré ako dieťa, ktoré si na nástup do škôlky úspešne privykne.
Ak čerstvý škôlkar aj po 6 až 8 týždňoch pravidelnej dochádzky denne pri odchode z domu intenzívne plače a pôsobí nešťastne aj počas dňa v materskej škole, je to podľa Jany Zemandl signál, že adaptácia nepostupuje. „Konzultáciu so psychológom odporúčam v prípade, ak problémy pretrvávajú viac než šesť týždňov bez zlepšenia. Ak sú prítomné alarmujúce prejavy ako regres vo vývoji, teda návrat k cumlíku, plienke, pomočovanie, pokakávanie alebo psychosomatické ťažkosti ako zvracanie zo stresu, záchvaty paniky alebo výrazné zmeny správania, detského psychológa by som kontaktovala ihneď. Rovnako aj v prípade, ak má rodič podozrenie na zlé zaobchádzanie s dieťaťom v zariadení,“ radí.
Všeobecne by však rodičia podľa odborníčky nemali počas procesu adaptácie robiť prirýchle závery. „Adaptácia je emotívna pre všetkých. O zásadných veciach ako prerušenie dochádzky alebo zmena škôlky sa poraďte s partnerom a s odborníkmi. Ak sa situácia dlhšie nezlepšuje, nemajte výčitky adaptáciu prerušiť a s odstupom času radšej začnite odznova,“ hovorí.
Príčinou pretrvávajúcich problémov podľa nej môže byť aj to, že zvolená škôlka dieťaťu jednoducho nesedí. „V takom prípade hľadajte iné zariadenie alebo zmeňte časový harmonogram dochádzky dieťaťa do škôlky. Ak máte pocit, že problém presahuje bežný vývin, hľadajte pomoc a poraďte sa s detským psychológom.“
