Klára mala šesť rokov, keď prvýkrát videla mamu plakať pri kuchynskom stole. Pamätá si, že stála v chodbe, v pyžame s medvedíkmi, a nevedela, čo robiť. Otec kričal, potom odišiel a buchol dverami. Mama len ticho sedela. Klára k nej opatrne prišla, podala jej svojho plyšáka a povedala: „Neboj sa, ja ťa rozveselím.“ A mama sa usmiala. Prvýkrát pocítila silu – že môže niekoho zachrániť. Nevedela, že práve v tej chvíli sa začína jej najhlbší zvyk: zapáčiť sa, prispôsobiť sa, udržať pokoj za každú cenu. Keď mala desať, nosila domov samé jednotky, aby urobila radosť. Keď bola dospelá, vedela čítať nálady v miestnosti skôr, než niekto prehovoril. Usmievala sa, aj keď vnútri plakala. V práci bola „tá spoľahlivá“, vo vzťahoch „tá chápavá“. Až kým jedného dňa v terapii nevyslovila vetu, ktorá jej zmenila život: „Myslela som si, že keď budem dosť dobrá, budú ma milovať.“
Zdvihla si telefón, aj keď si bola unavená.
Povedala si „jasné, vybavím to“, aj keď si vnútri cítila odpor.
Usmiala si sa na kolegyňu, ktorá si do teba znova kopla – veď „možno má len ťažký deň“.
Zrušila si vlastný plán, aby si stihla pomôcť niekomu inému.
A keď si si konečne sadla s kávou, mala si pocit, že si v niečom opäť zlyhala.
Že by si mohla byť lepšia. Láskavejšia. Užitočnejšia.
Nebol to chaos. Všetko prebehlo hladko.
Ale ty si bola preč.
Odišla si zo seba, aby si zachovala pokoj okolo seba.
Potom by pokračoval text:
Fawn reakcia: zapáčiť sa, aby si mohla zostať v bezpečí…
Hovorí sa tomu fawn reakcia – jeden zo štyroch vzorcov prežitia:
– fight – bojuješ,
– flight – utekáš,
– freeze – zamrzneš,
– fawn – zapáčiš sa. Prispôsobíš sa. Potlačíš sa, aby si si udržala blízkosť.
Nie preto, že by si bola slabá.
Ale preto, že si bola múdra.
Láska a bezpečie boli podmienené – a ty si vycítila, čo treba urobiť, aby si ich nestratila.
„Keď som počula, ako sa dvere zabuchli o niečo hlasnejšie, automaticky som začala upratovať obývačku. Mala som šesť.“
– Ema, 31 rokov
Možno si vyrastala v prostredí, kde:
– nálady dospelých boli nepredvídateľné,
– emócie sa nepočúvali („Neplač, nič sa nedeje“),
– láska sa spájala s výkonom („Buď poslušná a mamka bude spokojná“),
– hnev bol hanba, konflikt bol nebezpečný.
A tak si sa naučila:
– odčítať potreby druhých,
– potlačiť vlastné pocity,
– usmievať sa, aj keď ti bolo do plaču,
– nebyť „priveľa“,
– byť dobrá, užitočná, tichá.
„Nikdy som neplakala pred mamou. Aj keď ma niečo bolelo. Nechcela som, aby mala starosti.“
– Zuzana, 27 rokov
Dnes možno:
– hovoríš „áno“, aj keď cítiš „nie“,
– potláčaš hnev, lebo sa ho bojíš,
– dávaš druhých na prvé miesto – stále a znova,
– cítiš úzkosť, keď niekto nie je spokojný,
– žiješ v tichom napätí, že musíš niečo urobiť, aby si bola v poriadku.
„Keď mi niekto napíše len 'ok', okamžite začnem premýšľať, čo som pokazila.“
– Laura, 35 rokov
Si navonok silná, milá, spoľahlivá.
Ale často sama so sebou necítiš spojenie.
Tvoje vnútorné dieťa stále verí, že musíš slúžiť, aby si si zaslúžila lásku.
Verí, že:
– emócie sú problém,
– potreby sú sebecké,
– hranice spôsobia konflikt,
– lásku si treba zaslúžiť.
Fawn reakcia je spôsob, akým to dieťa prežilo.
Ale nie je to spôsob, akým môžeš žiť ako dospelá – s celým srdcom, slobodne, vo vzťahoch, ktoré ťa neničia.
Moderná psychotraumatológia (van der Kolk, Fisher, Porges, Sapolsky) ukazuje:
– Mozog dieťaťa sa v hrozivom prostredí učí orientovať na signály ohrozenia (napr. nálady rodičov)
– Ak chýba koregulačný vzťah, dieťa sa naučí regulovať emócie druhých, nie svoje vlastné
– Telo si fawn reakciu zapíše do nervového systému – vzniká chronická pohotovosť, úzkosť, disociácia
– Dlhodobé prispôsobovanie sa vedie k zdravotným ťažkostiam:
– únava, poruchy trávenia, bolesti, migrény
– autoimunitné ochorenia
– úzkostné a panické stavy
– psychosomatické poruchy
„Lekár mi povedal, že mám IBS. Ale v skutočnosti mám len problém povedať 'nie'.“
– Petra, 42 rokov
Neznamená to, že sa prestaneš starať o druhých.
Znamená to, že začneš starať aj o seba.
Krok za krokom:
– Všímaš si, kde sa prispôsobuješ zo strachu, nie z lásky
– Učíš sa znášať pocit viny, keď povieš „nie“
– Začínaš počúvať svoje vnútorné dieťa – a nie ho umlčiavať
– Hľadáš bezpečné vzťahy, kde môžeš byť celá
– Ošetruješ staré presvedčenia: že si menej, ak niekoho nepotešíš
Začínaš byť sama sebe bezpečím, ktoré si tak dlho hľadala v druhých.
„Prvýkrát som odišla zo stretnutia skôr. Lebo som bola unavená. A cítila som sa ako zradca. Ale vydržala som to. A po rokoch som bola na seba hrdá.“
– Nika, 38 rokov
Už nemusíš všetkých upokojiť, rozosmiať, zachrániť.
Už nemusíš byť „tá dobrá“, aby si bola hodná lásky.
A keď sa ozve ten známy pocit – úzkosť, ticho, potreba niečo rýchlo napraviť –
môžeš sa zastaviť a spýtať sa:
„Kto teraz rozhoduje?
Tá malá, ktorá sa bála byť nepríjemná?
Alebo ja – dospelá, ktorá vie, že môže byť milovaná aj bez toho, aby sa stratila?“
A možno ten hlas v tebe konečne odpovie:
„Si v poriadku. Už nemusíš.“
.jpg)
