Na poslednej hodine sme si sumarizovali, kam sme sa dostali, čo nám Filiálna terapia dala.
Tu vám ponúkam záznam - spísané, čo moje dievčatá hovorili.
Zimomriavky. Dojatie. Vďačnosť.
Ak aj ty cítiš, že FIliálna terapia je misto pre teba, pozri sem.
Dokážem navnímať dieťa a byť napojená, aj keď som si predtým myslela, že už navnímaná som. Viem vidieť v jeho správaní, že za tým niečo je, že mi tým niečo hovorí.
Povedal mi: „Mami, ja som sa bál, keď si na mňa kričala.“ Alebo: „Nemám rád, keď povieš, že si smutná.“ Viac sa otvára, vieme sa lepšie porozprávať.
Uvedomila som si, že som super mama. Mala som resty v hraniciach, ale v bezpečnom priestore som sa naučila dávať hranice. Nedosahujem veci krikom a vyhrotene, viem to bez kriku – pevne, jasne – a docielim, že hranicu rešpektuje. Nechcela som byť impulzívna a v tomto mi to veľmi pomohlo.
Dalo nám to prítomnosť a blízkosť. Pri herničkách a rozhovoroch som si uvedomila, že vnímanie a prítomnosť majú obrovský zmysel. Taký kontakt má veľký význam. Cítila som hrdosť a pokoj, že viem zadávať hranice.
Rada by som si uložila moment, keď ku mne prišiel, sadol si, objal ma a dal mi pusinku. A druhý moment, keď ma zavolal k sebe hrať sa – aj keď som nešla proaktívne, ale dala som mu priestor.
Mňa prekvapilo všeličo. Mali sme veľké zmeny. Aj odstavenie od kojenia počas filiálnej terapie bolo bezproblémové. Máme k sebe bližšie. Je viac mojkací a je to milé, lebo on taký nebol a mne to chýbalo. Teraz to tu je a veľmi sa z toho teším.
Predtým som situácie hrotila, teraz ich viem ustať. Keď zostanem pokojná, všetko prejde rýchlejšie.
Cítim hrdosť, že všetko zvládam – náročné situácie aj iné drobnosti. A veľmi tomu pomohli herničky.
Spojenie medzi nami je oveľa silnejšie ako pred filiálnou terapiou. Aj keď som si myslela, že máme veľmi blízky vzťah, predsa je to teraz iné.
Dobrou mamou sa cítim vždy, keď sme spolu a riešime drobnosti okolo našich detí. Sme úžasné mamy, že sa im toľko venujeme.
Prekvapivé a stále to mám v hlave: oddeliť seba a dieťa. Vedieť, čo je o mne a čo je o ňom. Posledná hernička bola úplne iná. Naozaj som veľmi precítila, čo je jeho čas. Bola som napojená, aj keď som ho nechala žiť. Často sa mi pripomenie: čo je moja emócia a potreba a čo je jeho.
Výbuchy hnevu sú oveľa zriedkavejšie, je ich menej a rýchlejšie prejdú. Zostávam pri nich pokojná a vieme ísť ďalej.
Naučila som sa dať mu priestor a veriť mu. Viem mu dať dôveru, že rešpektuje pravidlá. Dať deťom priestor a podporu a len ich sprevádzať.
Pozreli sme sa aj na ťažké veci. Kričal na mňa a bolo povzbudzujúce, že som to ustála. A že som dobrá mama.
Najprekvapivejšie bolo, ako strašne veľa svojich vecí som si tu poriešila. Pritom chodím roky do terapie, ale tu sa to tak urýchlilo. Povyskakovali veci, o ktorých som netušila, že ich mám, a že súvisia so vzťahom s dieťaťom.
Tiež som sa naučila oddeľovať, čo som ja a čo je Ninka.
Potvrdzovanie som sa dobre naučila. Už to nevnímam ako čudné a umelé. Dokážem potvrdzovať deti v tom, v čom sú a aké sú.
Nebudem sa tváriť, že nekričím, ale je to menej často a menej intenzívne. Včera som sa strašne nahnevala, ale bola som hrdá, ako som sa zregulovala. Zvýšila som hlas, ale nič hnusné som nepovedala a ukľudnila som sa.
Zmena medzi mnou a Ninkou je obrovská. Ninka mi povedala, že ma má rada viac ako ocka. Viete, že mi stále hovorila, že ma nemá rada. Teraz tam už nie je preferencia. Ja chcem, aby ho ľúbila, ale robí mi to dobre.
Nie som taká obluda, ako som si o sebe myslela. Deje sa nám to všetkým a je dôležité vedieť o tom rozprávať.
Tento ženský kruh, čo tu máme, je pre mňa neuveriteľne liečivý a strašne mi to bude chýbať.
Zistila som, že som iná mama, ako som chcela byť. A zamrzelo ma to. Kým som mala deti, bola som veselá a spontánna. Materstvo ma ubilo na frustrovaného, depresívneho človeka. Je to strašne ťažké, oveľa ťažšie, ako som si kedy myslela. Nie som taká mama, ako som chcela byť, ale som dosť dobrá.
Každý týždeň som sa tu niečo nové naučila. Herničky boli každý týždeň viac a viac liečivé.
Predtým som mala aj myšlienky, či od nich radšej nemám odísť. Či by nebolo lepšie, keby vyrastali bez mamy ako s takouto mamou. Ale teraz viem, že som dosť dobrá mama. Viem, že všetci robíme problémy a že nie je také dôležité, čo spravíme, ale čo spravíme potom.
Najprekvapivejšie bolo: čo som ja a čo je dieťa. Bolo šokantné uvedomiť si, že si to viem všimnúť. Úplne wow zistenie.
Malo to vplyv na obe moje deti, hoci som herničky robila len s jedným. Zmena sa udiala aj medzi nimi dvomi. Dávidko sa o ňom začal pekne vyjadrovať, povie, že ho ľúbi. Predtým sa o ňom predo mnou vždy škaredo vyjadroval a pozeral sa na mňa, čo ja na to. Hovoril, že je zlý alebo že ho máme vrátiť. Akoby sledoval, čo ja na to.
Teraz sa o ňom vyjadruje pekne. Hovorí, že je náš. Alebo: „Čo by na to povedal Danko?“ Nikdy sa už o ňom nevyjadril zle, odkedy sa hráme herničky. Vedia sa pohašteriť a hádať, ale akoby sa niečo udialo. Už ho neberie ako enemy. Mne z toho veľmi odľahlo. Bolo to pre mňa veľmi dôležité.
Aj náš vzťah sa zmenil. Cítim, že potrebuje a chce mať čas so mnou. Vždy som sa mu veľa venovala, ale herničky sú iné.
Chcem si uchovať, že som si vedomá, čo robím a prečo to robím. Hádame sa, ale som si toho vedomá. Nie som len sáčok vo vetre. Viem, čo a prečo sa deje. Aj svoje potreby viac rozlišujem. Aj o seba sa viem postarať.
Mala som v hlave, že som dobrá len vtedy, keď sa obetujem. Teraz už viem, že sa nemusím obetovať – a som dobrá mama.
Stále ma ten týždeň tak dobre naladili naše stretnutia. Chcem si to všetko navždy uložiť v sebe. Že som dobrá mama, že tomu venujem toľko energie a že sme v tom spolu.
Dôležité pre mňa bolo aj to, že som sa tu veľakrát mohla opustiť. Ďakujem vám za to.
Najviac ma prekvapilo – aj keď mám milión kníh naštudovaných – práve to s potrebami. Čo sú moje potreby a čo sú potreby dieťaťa. Stále sa to učím. Na iných to vidím, ale na sebe je to ťažšie.
Dieťa je v zásade naozaj veľmi dobré. Bola u nás napätá atmosféra kvôli vzťahu. Deti cítia aj napätie medzi mnou a manželom a reagovali na to. Keď som sa upokojila ja a keď sme sa my dvaja viac dali dokopy, aj deti sú pokojnejšie, aj celá rodina. Úplne sa upokojil. Mali sme extrémne veľa záchvatov. Chúďa dieťa, keď si spomeniem, ako na tom bol. Teraz je úplne pokojný, úplne super.
Sme teraz viac napojení. Predtým chcel byť so mnou vždy, keď mohol. A to sa zmenilo. Nepotrebuje byť so mnou toľko. Dnes si vybral, že ide s babkou. Predtým by bol nonsens, že by išiel s niekým iným, keď som ja v ponuke.
Našla som sebaistotu. Robím to možno na 80 % z toho, ako by sa to dalo, ale mám istotu v tom, že viem, čo robím. Nespochybňujem sa. Som pokojná, pevná a dieťa to cíti a poslúcha. Nemyslela som si, že to niekedy chcem, ale je veľmi príjemné, že ma poslúcha. Naučila som sa, že som prísny rodič a nemusím sa za to hanbiť. Môžem byť prísna, ale férovo prísna. A je to ok.
Vo chvíľach, keď sa malý hneval, som skúsila filiálku aj na neho – má 15 mesiacov. Vie jačať a hodiť sa o zem. Predtým som nevedela úplne, ako na to. Teraz na neho skúšam filiálku a jeho to úplne upokojí. Tak rýchlo sa upokojí, že je to až šialené. On sa toľko hneval, lebo ten jeho malý hnev nebol počutý. Aj na malé dieťa to funguje.
Cítila som pokoj hneď po prvej hodine filiálky. Na mňa to malo úplne wow efekt od začiatku a teraz si ten pokoj žijem.
Vtipný moment bol, keď mi Tomáško povedal, že som hlúpa mama, lebo som mu nerozumela. Potom mi povedal, že som pekná, aj keď som hlúpa. Lebo predtým mu babka povedala, že je pekný, keď priniesol mame kvietok. Takže na neho sa to nejako lepí. To „pekná“ chcel doplniť k tomu „hlúpa“. Aj na neho sa to celé lepí.
Prekvapilo ma, ako sme si k sebe v herničkách našli cestu. Najskôr mi dával putá a akože ma trestal. Potom sme sa už na štvrtej herničke úplne zblížili.
Prekvapilo ma aj to, ako som dokázala zostať pokojná – najskôr v herničke a potom aj v reálnom živote. Je ku mne otvorenejší, opadla bariéra, ktorá medzi nami bola.
Strašne veľa som poučovala a dirigovala. Vzťah sa zmenil z poučovania na niečo bezprostrednejšie a príjemnejšie.
Naučila som sa, že viem zvládať vypäté situácie. Vnímam samu seba viac. Nie som zaciklená. Kričím, ale som schopná to vnímať, rozumieť, čo sa deje, kontrolovať, ako reagujem a v akej situácii. Aj rozumiem, čo ma triggerovalo.
Veľmi vo mne rezonovalo, ako sme pracovali s hnevom. Bol to pre mňa transformačný moment, silný zážitok.
Najviac ma prekvapilo možno to, že nie som až taká hrozná mama. Ja som si chcela dať 0 na škále 0–10.
Viac dôverujem jej aj sebe. Toto je moja potreba, toto je jej potreba. O sebe ako rodičovi som sa naučila, že je ok mať svoje potreby, keď ich viem oddeliť.
Každý týždeň som cítila, že to má zmysel. Bolo krásne vidieť tú hru. A to, že sme mali túto skupinku... som emotívna a je ťažké povedať všetko, čo som chcela.
A ked vypichnem z toho čo dievčatá hovorili len niekoľko citátov:
Myslela som si, že som zlá mama. Dnes viem, že som mama, ktorá sa učí. A to stačí.
Nie je dôležité, čo pokazíme. Dôležité je, čo spravíme potom.
Mala som pocit, že moje deti by možno mali lepšiu mamu ako som ja. Mala som chuť odísť od nich, aby som im neubližovala. Dnes viem, že ma nepotrebujú dokonalú. Potrebujú mňa.
Celý život som si myslela, že som dobrá mama len vtedy, keď sa obetujem. Dnes viem, že môžem myslieť aj na seba – a stále byť dobrou mamou.
Najväčší šok? Uvedomiť si, čo je moje a čo patrí môjmu dieťaťu.
Dieťa sa nezmenilo. Zmenila som sa ja. A zrazu sa zmenilo všetko medzi nami.
Keď som zostala pokojná ja, pokojnejšie bolo aj moje dieťa.
Prvýkrát v živote som necítila hanbu za to, že niekedy kričím. Cítila som nádej, že sa to dá robiť inak.
Nie som taká mama, akou som chcela byť. Ale som dosť dobrá mama pre svoje deti.
Celé roky som chodila do terapie. Ale až pri hre s dieťaťom som našla niektoré časti seba.
Mami, ja som sa bál, keď si na mňa kričala. Táto veta ma zlomila. A zároveň mi ukázala cestu.
Najviac ma prekvapilo, že možno nie som až taká hrozná mama, ako som si o sebe myslela.
Myslela som si, že potrebujem lepšie dieťa. Pravda bola, že som potrebovala viac súcitu sama so sebou.
Prestala som svoje dieťa opravovať. Začala som ho počúvať.
Nie som už len sáčok vo vetre. Viem, čo robím. A viem, prečo to robím.
Prísna. Ale férová. A prvýkrát sa za to nehanbím.
Môj syn už nehovorí o bratovi, že ho máme vrátiť. Hovorí: Čo by na to povedal Danko?
Materstvo ma zlomilo. Ale nezničilo. Znovu v sebe nachádzam tú ženu, ktorou som bola.
Nie som pokojná mama. Ale som mama, ktorá sa vie vrátiť späť k svojmu dieťaťu.
Keď sa moje dieťa upokojilo, uvedomila som si niečo bolestivé. Možno ma celý čas nepotrebovalo dokonalú. Len dostupnú.
Dokážem navnímať svoje dieťa a byť naň napojená, aj keď som si myslela, že to už dávno robím.
Viac sa otvára. Vieme sa lepšie porozprávať.
Uvedomila som si, že som super mama.
Naučila som sa dávať hranice bez kriku. Pevne, jasne a s pokojom.
Nechcela som byť impulzívna. A práve v tomto mi to veľmi pomohlo.
Dalo nám to prítomnosť a blízkosť.
Prvýkrát som cítila hrdosť a pokoj v tom, že viem zadávať hranice.
Keď zostanem pokojná, všetko prejde rýchlejšie.
Spojenie medzi nami je oveľa silnejšie, než som si myslela, že môže byť.
Dobrou mamou sa necítim preto, že všetko zvládam. Dobrou mamou sa cítim v našich každodenných obyčajných chvíľach.
Naučila som sa rozlišovať, čo je moja emócia a čo je emócia môjho dieťaťa.
Výbuchov hnevu je menej. A ja pri nich dokážem zostať pokojná.
Naučila som sa dať svojmu dieťaťu priestor a dôveru.
Pozreli sme sa aj na ťažké veci. A ja som zistila, že ich dokážem ustáť.
Strašne veľa svojich vlastných vecí som si tu poriešila.
Potvrdzovanie už nevnímam ako čudné alebo umelé. Je prirodzené.
Nekričím menej preto, že som dokonalá. Kričím menej preto, že sa viem vrátiť späť.
Nie som taká obluda, ako som si o sebe myslela.
Je dôležité hovoriť o tom, že sa nám to deje všetkým.
Tento ženský kruh bol pre mňa neuveriteľne liečivý.
Materstvo je oveľa ťažšie, ako som si kedy myslela.
Nie som taká mama, akou som chcela byť. Ale som dosť dobrá mama.
Každý týždeň bolo o trochu viac liečivé.
Nie je také dôležité, čo spravíme. Dôležité je, čo spravíme potom.
Bolo pre mňa šokujúce uvedomiť si, čo patrí mne a čo patrí môjmu dieťaťu.
Zmena sa udiala aj medzi mojimi deťmi.
Už sa na svojho súrodenca nepozerá ako na nepriateľa.
Chcem si uchovať, že viem, čo robím a prečo to robím.
Uvedomila som si, že sa nemusím obetovať, aby som bola dobrá mama.
Chcem si navždy uložiť, že som dobrá mama a že v tom nie som sama.
Dieťa je v zásade naozaj veľmi dobré.
Keď sa upokojil náš partnerský vzťah, upokojili sa aj naše deti.
Dnes už nepotrebuje byť stále pri mne. A ja viem, že to nie je odmietnutie, ale bezpečie.
Robím to možno na osemdesiat percent. Ale robím to s istotou.
Som pokojná, pevná a moje dieťa to cíti.
Naučila som sa, že môžem byť prísna a zároveň férová.
Aj na malé dieťa to funguje. Potrebovalo len, aby bol jeho hnev počutý.
Pokoj som cítila už po prvej hodine.
Prekvapilo ma, ako sme si cez hru našli k sebe cestu.
Opadla bariéra, ktorá bola medzi nami.
Náš vzťah sa zmenil z poučovania na niečo bezprostrednejšie a príjemnejšie.
Vnímam samu seba viac. Už nie som zaciklená.
Rozumiem tomu, čo ma triggeruje.
Práca s hnevom bola pre mňa transformačným momentom.
Možno nie som až taká hrozná mama, ako som si myslela.
Viac dôverujem svojmu dieťaťu. A viac dôverujem sebe.
Naučila som sa, že je v poriadku mať svoje potreby.
Každý týždeň som cítila, že to má zmysel.
Bolo krásne vidieť tú hru.
Nie som v tom sama.
