Prišla a povedala, že si v práci vypýtala prácu, ktorá ju nebude baviť, ale aspoň dostane viac peňazí ako “bolestné”. Skúmali sme, čo jej robilo radosť, čo ju paralyzuje. Zistili sme spolu, že takto sa dlhodobo žiť nedá. O tri mesiace Ivana prechádzala centrom mesta, v ľavej ruke výpoveď, v pravej káva. Tak ľahký krok už dávno nemala. Bola trochu dojatá, trochu sa bála. Rozhodla sa pre prácu na voľnej nohe.
Ivanu ako jedinú z triedy bavila matematika, čokoľvek čo sa musela naučiť naspamäť však bol boj. Mala však oko na fotografiu, zmysel pre priestor a k tomu praktické uvažovanie. To ju priviedlo až do stavebníctva. Nebola organizovaná, skôr spontánna. Keď sa však do niečoho zahryzla a bavilo ju to, reakcie okolia na jej výsledky boli veľmi pozitívne. Keďže sa však plánovaniu a rutine vyhýbala, mala vždy jasno v tom, že bude zamestnaná. Podnikanie a zháňanie zákaziek prenechala iným.
Nešlo jej o závratnú kariéru, rada pracovala s vecnými, kompetentnými ľuďmi. Chcela sa sústrediť sa na kvalitu výsledku. Bola projektantka, ale mala aj architektonický pohľad na vec, takže sa stala prirodzene vyhľadávaná. Jej reputácia ju dostala k všetkým developerom, o ktorých priazeň stála. Všetci vedeli, že aj keď je na povrchu drsná a náročná, v skupine bola tímová hráčka a ľudia s ňou radi pracovali.
Keď prišla k Andrejovi, mala za sebou 15 rokov práce ako projektantka. Bola u 3 zamestnávateľov, pričom u posledného strávila 6 rokov a niečo sa v nej zlomilo. Nechcelo sa jej vstávať do práce. HR povedala, že chce byť povýšená do vysokej manažérskej funkcie, alebo odíde. Uvedomila si však, že to robí iba kvôli peniazom a tomu, aby sa vyhla práci na projektoch - práci, ktorú predtým milovala.
Prišla a povedala, že si v práci vypýtala prácu, ktorá ju nebude baviť, ale aspoň dostane viac peňazí ako “bolestné”. Povedala, že ľudia, ktorí ju vyhľadávali, jej naznačovali, že sa s ňou už nepracuje dobre. HR jej slušne povedalo, že manažérkou byť časom môže, ale musí zmeniť prístup k ľuďom.
Skúmali sme, čo jej robilo radosť, čo ju paralyzuje. Zakorenená tvrdosť a irónia časom povolila, prišli aj slzy a zistili sme spolu, že takto sa dlhodobo žiť nedá. Porozumela vyhoreniu na telesnej úrovni, ale aj na úrovni paralýzy a smútku. Preskúmali sme, čo potrebuje, definovali čo nevie rozhodnúť a potrebuje preskúmať. Pripravili sme sa na nevyhnutné zmeny. 38 dní nazbieranej platenej dovolenky jej naznačovalo, že niečo nie je v poriadku.
O tri mesiace Ivana prechádzala centrom mesta, v ľavej ruke výpoveď, v pravej káva. Keď sa usadila, povedala, že tak ľahký krok už dávno nemala. Cítila sa meter nad zemou, bola trochu dojatá, trochu sa bála. Rozhodla sa preskúmať prácu na voľnej nohe - ale najskôr si “dovolila dovolenku”.
Za ďalšie tri mesiace sme sa vídali iba sporadicky, keď to bolo potrebné. Mali sme totiž podozrenie na “dospelácku” poruchu pozornosti. Bez vonkajšej štruktúry si musela nastaviť nové pracovné rutiny a návyky. O prácu núdzu vôbec nemala, vzťahy sa zlepšili, ale to najdôležitejšie bolo, že v nedeľu večer mala rovnako dobrú náladu, ako v piatok. Na rozlúčku povedala, že sa naučila, že zmena patrí k životu, ale že ju chce odteraz mať vo svojich rukách.